História Pitelovej

História Pitelovej

 

Pitelová sa prvýkrát spomína  v roku 1264, ale listina už ako dôkaz neexistuje. Prvá zachovaná písomná zmienka je z roku 1487. Tu sa obec spomína pod názvom PICHTOFALVA. Dnešné pomenovanie  sa uvádza v roku 1564. Počas vývoja obce sa názov veľakrát zmenil. Pôvodne ležala obec pri Hrone. V období tureckých vojen a stavovských povstaní bola viackrát vypálená, dôsledkom čoho sa presťahovala do hôr.

 

Povesť o vzniku Pitelovej

Kraj, v ktorom sa obec nachádza pokrývali ťažko priechodné lesy, ktoré patrili kráľom z rodu Arpádovcov. Lesy boli obľúbeným miestom na usporiadanie poľovačiek kráľovskej družiny.
Povesť hovorí o tom, že na týchto loveckých potulkách pomáhali aj obyvatelia bývajúci v osade a pri oddychu sa ponúkali prípitkom: „PITE LOVCI.“ Takto vraj osada dostala pomenovanie Pitelová.

 

Povesť o časti Čierne zeme

Kedysi tu bola rozsiahla osada. Nevie sa, kedy vznikla, ani kedy zanikla. Žil tu jeden skúpy sedliak a ten mal sluhu. Prenasledoval ho, kde len mohol. Darmo sa sluha namáhal, gazdovi sa vždy málilo. Zakaždým si našiel niečo, aby sluhovi mohol nadávať do darebákov. Vždy, keď bola zlá úroda, na vine bol sluha, že zle pôdu obrobil. Raz sluha pri práci na poli od únavy zaspal. Zobudil ho akýsi šum, a keď otvoril oči, stála pri ňom víla, ktorá ho porosila o trochu vody. Hoci studnička bola ďaleko, sluha bez slova odišiel a vodu jej doniesol. Víla sa mu za to odmenila tým, že mu ukázala miesto, kde bola dobrá úrodná pôda – Čierne zeme (časť Pitelovej pri Hrone). Dávala vraj takú úrodu, akú žiadna iná zem.

Sluhov gazda bol pyšný, neustále sa prejedal až mu to spôsobilo smrť. Všetok majetok ostal vernému a dobrosrdečnému sluhovi, ktorý sa s ním rozdelil s ostatnými ľuďmi.

Podľa povesti bolo pôvodné miesto obce pri Hrone, na jej dnešných častiach, v tzv. Záhradách a Chmeľnici. Turkami znepokojované a napádané obyvateľstvo však  zanechalo svoje obydlia a odsťahovalo sa do hôr na terajšie miesto.

Nájazdy Turkov a Kurucov trvali skoro 200 rokov (1543-1710). Turci odvliekli ľudí so sebou a zabíjali ich. Správa z roku 1648 hovorí: „Všetko je prázdne, vyľudnené, len domy stoja.“ Obyvatelia pred Turkami ušli. Následkom zlej výživy a zápachu mŕtvol sa v roku 1709 objavil na 3 roky na celom území mor.

Časť obce KURICOBREZINY dostala meno od bitky v dňoch 1. – 2. júla 1621.  V súčasnosti má Pitelová 5 častí: Pitelová – Horný koniec, Záhrady, Čierne zeme, Dolina, Kuricovci.

Pitelová vynikala v rozlohe a kvalite lúk. Nekvalitné pôdy a ich ťažké obrábanie sťažovali život už aj tak dosť chudobným obyvateľom. V roku 1476 pribudol Pitelovej vlastný mlyn, čím získala dôležité postavenie (dovtedy to bol spoločný mlyn so Starou Kremničkou). Napriek tomu, že v okolitých obciach môžeme nájsť domy ovplyvnené nemeckým štýlom, si obyvatelia Pitelovej zachovali pôvodnú architektúru. Každý dom mal 3 miestnosti – prednú izbu, kuchyňu a komoru.

Od roku 1778 bola v hornej časti malá kaplnka, ktorú v roku 1857 zväčšili a v roku 1914 z nej prestavali kostol, ktorý je zasvätený Panne Márii Ružencovej. Väčšina obyvateľov bola aj je katolíckeho vyznania, žijú tu aj evanjelici a židia, ale len vo veľmi malom počte.

O ďalšom dôležitom dedinskom objekte, škole, je prvá zmienka až v roku 1785. Nevýhodou v tomto období bolo, že aj štátne školy museli financovať obce, ktoré školu mali. V rokoch 1918- 1919 mala škola 1 triedu a 131 žiakov a v roku 1932-1933 už 2 triedy so 132 žiakmi.  Vyučovacím jazykom bola slovenčina. Do školy chodili len tie deti, ktoré chceli alebo tie, ktoré mali na to popri ťažkej práci čas.

 

Najstaršie spomínané mená

V roku 1776 sa spomínajú hlavne mená Sklenka, Nemec, Mališ, Čabák, Štefanka, Kubík,… Aj keď odvtedy prešlo viac ako 200 rokov, mená sa veľmi nezmenili.

 

Pitelová počas 1. svetovej vojny

Obyvatelia sa v tomto období dostávali do dlhov a boli odkázaní na nevýnosné políčka, prehlboval sa hlad, choroby a rabovačky vojska a žandárov. Robili sa rôzne rekvirácie – ľuďom sa bral majetok pre potreby vojny. Z Pitelovej do I. sv. vojny odišlo 86   občanov, z nich 32 padlo v boji a 10 sa vrátilo zmrzačených.

Po vojne sa začína aktivizovať politický aj spoločenský život v obci. Hospodárske a správne záležitosti riadi richtár Štefan Forgáč. V obci sa zaviedli obecné dávky a poplatky: dávka z prírastku hodnoty nehnuteľnosti, dávka od psov, dávka zo zábav, za dorovoľné udelenie domovského práva, dávka z hier.

Movitosti tvorili obecná knižnica, ktorá je v prevádzke dodnes, striekačka a hasičský inventár. V tomto ťažkom období odchádza veľa ľudí za prácou na juh, do Francúzska, Kanady, USA, Belgicka, Argentíny.

Podľa vyjadrenia obyvateľov mala obec dva charakteristické znaky: chudobu a nábožnosť.

Pitelová sa vo svojom historickom vývoji nevyhla ani živelným pohromám. Ich príčinou boli časté prietrže mračien a z toho vyplývajúce povodne. Vylievanie Hrona je každoročná pohroma aj v súčasnosti.

 

Pitelová počas 2. svetovej vojny

Až 5.9.1944 sa vytvoril v Pitelovej revolučný výbor za prítomnosti veliteľov partizánskej skupiny. Tento výbor spolu s obyvateľmi pracoval na opevňovacích prácach a podporoval partizánske jednotky v obci a jej okolí. Po čiastočnom potlačení Slovenského národného povstania bolo z obce odvlečených 20 ľudí, z ktorých sa 19 po oslobodení vrátilo a jeden – Štefan Mališ zahynul v koncentračnom tábore. Pri bojoch fašisti zavraždili troch partizánov, ktorí sú pochovaní v dolnej časti obce pri železničnej trati. Spomienkou na nich je pomník, svedčiaci o vďake miestnych obyvateľov. Postavil ho občan Pitelovej Laurinec Kollár. Pitelová bola oslobodená 4. apríla 1945.